Passo Gavia: Lombardský gigant a report z dňa, kedy som menil bicykel za holý život

Reštartni sa 18.07.2026 11:15  Highlightom pre mňa je výšľap na Passo Gavia zo St. Cateriny. Jednak je stredisko vyššie položené, jednak je tam oveľa menší ruch a krajšie výhľady. Vždy keď sme v Cateríne, je to povinná jazda. Cima Coppi je titul, ktorý dostáva každoročne najvyšší vrchol v príslušnom ročníku Giro d’Italia, jedného z najvýznamnejších cyklistických pretekov Grand Tour. Cimo Copi dáva prvému jazdcovi možnosť získať viac klasifikačných bodov ako ktorékoľvek iné zaradené hory v pretekoch. Gavia pass získala túto výsadu už 9 krát. Prvá skúsenosť z Gaviou „Neboj Peťó, dáme Mortirolo, potom sa najeme, prehupneme ešte cez jeden kopeček a sme na hoteli. To dáš…“, motivuje Noro. Ten „ešte jeden kopeček“ bolo práve Passo Gavia. To som ešte nevedel o čo kráča. S výškou 2652 m n.m. Iba 3 m menej ako Gerlachovský štít. Gavia bola po Stelviu môj druhý „grandtour“ kopec. Aj by sa to dalo, ak by mi ju fešáci neskombinovali z Mortirolo pass. Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Mortirolo Pass som so zopár krízami zlúskol ako malinu. O tom tu >. Spustili sme sa do Ponte di Legno a dali skvelú pizzu. Pred nami sa týčila Gavia. Dvaja mladí súťaživí chrti, dvaja namakaní temer dedkovia a ja. Dole sme si ešte ozrejmovali cestu: „Nezabudnite odbočiť, je to taká nenápadná odbočka z hlavnej cesty, asi kilometer za mestom“ Kríza hodnôt Už dole som vedel, že je zle. 17,3 km s prevýšením 1363 m. „Počkám chvíľu, pustím ich dopredu a zoberiem si do sedla taxi. Na 30 eur sa nejaký taxikár určite ulakomí.“ Nevydalo. Ego nepustilo a vyrazil som, že to predsa len skúsim. Po prvých 500 výškových metroch som použil svoj posledný gél. „Otočím to a vrátim sa naspäť. Toto dám len v taxíku. Ale čo ak tam žiaden nebude?“ Zacvakávam a pomaly krútim ďalej. Metre veľmi pomaly ubúdajú. Sedlo akoby sa ani nepribližovalo. 700 nastúpaných. Zachraňuje ma fontána. Tečie z nej voda. Jej pitnosťou sa nezaoberám. Už dávno nemám ani kvapku. Chytá ma panika. Naspäť sa už nedá a vrchol je v nedohľadne. Racionálne zvažujem možnosti. Stopnem si nejaké auto a ponúknem mu 50, kľudne aj 100 eur, len nech ma vyvezie hore.  Odkladám bicykel a začínam stopovať. Autá okolo mňa frčia ale nikto nezastavuje. Panika začína vrcholiť. Vysadám a šliapem až k nejakej plošine, kde sú zaparkované autá. „Možno hubári. Niekoho musím zlomiť.“ Ale naokolo ani nohy. Začínam mykať autami. Snáď sa spustí nejaký alarm a privolá šoféra. Počítam peniaze v peňaženke. Mám tam čosi vyše 200 €. Strach zo mňa robí granda. Kľudne dám všetky tomu, kto ma vyvezie. Nič. Alarmy hučia. Nikde nikto. Som morálne na dne. Cesta sa zužuje prakticky na chodník. Zvečerieva sa. Hlaďák. Demoralizácia. Okolo mňa frčia už len motorkári. Ale práve ten symbol civilizácie ma drží nad vodou. Ešte som tu neostal sám. Inak by som začal kričať o pomoc. Zmráka sa. Toto nedám. Prechádzam cez tunel. Strašný neosvetlený tunel v ktorom sa ozýva rev motoriek, akoby predurčovali môj koniec. Keď som vyšiel z tunela bol som na konci. „Ďalej to nedám.“ Bicykel za život Musím niekoho zastaviť aby ma vyviezol hore. „Kľudne dám aj ten bicykel. Len nech to prežijem.“ V poslednom pude sebazáchovy racionálne reagujem a dávam to „na obeť“. „Musím niekoho zastaviť za každú cenu.“ Kladiem bicykel na cestu a líham ku krajnici. Zabralo. Zastavilo hneď prvé auto. Holanďan s rodinou a dvoma deťmi v Caravelle sa ma pýta, či potrebujem pomoc. Vysúkal som zo seba prosbu, aby ma vyviezol hore. Že som to „trochu prehnal“. Natlačili do mňa plechovku Coly a zo dve Snickers tyčinky, naložili bicykel. Je teplo a ja sedím ani netutám. Veziem sa hore. Asi pol kilometra vyššie zbadám zdemoralizovaného Nora opierať sa jednou nohou o zľadovatený sneh na krajnici. Tiež má dosť. Hore ma nechceli vyložiť. Pýtali sa, či ma nemajú zviesť až k hotelu. Skvelí ľudia. „Nie“, odpovedám, „toto už dám.“ S roztrasenými rukami vysadám na bicykel a spúšťam sa do St. Cateriny. V rukách mám taký tras a kŕče, že viac ako 25km/h to nepúšťam. O polhodinu som dole. Tam ma dobieha Noro. „Peťo a ty čo tu robíš, kde si sa tu vzal?“ Pokorne priznávam pravdu a blahorečím humanite holanďanov. „Čo ste mi nezastavili, skoro som zomrel“, priznáva aj on. 🙂 Je dobre. Slnko zapadá a my sedíme na námestí na pive. Zrazu telefón. Volajú zvyšní dvaja makači. „Magori, my sme v nejakej prdeli, ja tu vidím tabuľu Benátky!?!?!?!“ Zle odbočili a vystúpali v záchvate súťaživosti omylom na Passo Tonale. Neostávalo len sadnúť do auta a do noci ich autom sťahovať cez dva priesmyky dole. Gaviu som dal ešte niekoľko krát. Z oboch strán. Ale nie tak dramaticky. A už nikdy nie v kombinácii s Mortirolom. 🙂 Vždy keď sme v St. Cateríne, je to povinná jazda.  💖 Okienko Giro d’Italia: Cima Coppi a deň, kedy silní muži plakali Passo Gavia patrí k najposvätnejším a zároveň najobávanejším vrcholom ružového Grand Tour. Tradične slúži ako Cima Coppi – najvyšší bod pretekov, kde sa bojuje o prestížny balík bodov do vrchárskej súťaže. Giro sem zavítalo celkovo 14-krát . Premiéra v oblakoch : Prvý prejazd cez Gaviu vymyslel legendárny riaditeľ pretekov Vincenzo Torriani v roku 1960. Cesta bola vtedy len úzkym, nezaasfaltovaným chodníkom pre mulice bez akýchkoľvek zvodidiel. Legendárny Imerio Massignan vtedy prešiel vrchol ako prvý, no kvôli trom defektom v zjazde stratil ružový dres. Snehové peklo z roku 1988: Najslávnejší a najdrsnejší moment svetovej cyklistiky sa tu odohral 5. júna 1988. Počas 14. etapy zasiahla priesmyk brutálna snehová búrka. Na vrchole bolo -5💖 Okienko Giro d’Italia: Cima Coppi a deň, kedy silní muži plakali Passo Gavia patrí k najposvätnejším a zároveň najobávanejším vrcholom ružového Grand Tour. Tradične slúži ako Cima Coppi – najvyšší bod pretekov, kde sa bojuje o prestížny balík bodov do vrchárskej súťaže. Giro sem zavítalo celkovo 14-krát . Premiéra v oblakoch : Prvý prejazd cez Gaviu vymyslel legendárny riaditeľ pretekov Vincenzo Torriani v roku 1960. Cesta bola vtedy len úzkym, nezaasfaltovaným chodníkom pre mulice bez akýchkoľvek zvodidiel. Legendárny Imerio Massignan vtedy prešiel vrchol ako prvý, no kvôli trom defektom v zjazde stratil ružový dres. Snehové peklo z roku 1988: Najslávnejší a najdrsnejší moment svetovej cyklistiky sa tu odohral 5. júna 1988. Počas 14. etapy zasiahla priesmyk brutálna snehová búrka. Na vrchole bolo -5 °C a pol metra snehu. Pretekári v letných dresoch mrzli, plakali od bolesti a nekontrolovateľne sa triasli. Tí, čo mali silu, zjazdovali dole, zatiaľ čo ostatných museli z bicyklov skladať zmrznutých ako kusy ľadu. Američan Andy Hampsten vtedy toto snehové peklo prežil, obliekol si Maglia Rosa a preteky vyhral. Táto etapa sa zapísala do histórie ako „deň, kedy silní muži plakali“. Passo Gavia a turistika Pre niekoho je Gavia cieľom, pre iných štartom. Hikeri a výškolezci jasajú. Priamo nad priesmykom z východnej strany je Corno dei Tre Signori a vedľa Monte Gaviola . Na druhej strane cesty sa týči Monte Gavia . Pokračovaním po ceste v smere na Bormio sa po necelých 3 km dostanete k pamätníku, odkiaľ začínajú trasy pre skupinu Punta San Matteo . Do tejto skupiny patria Pizo Tresero , Punta Pendranzini , Cima Dosegu a niekoľko ďalších trojtisícoviek. Passo Gavia MTB Na Gavii sa aktívny cyklista nenudí. Prikladám aj niekoľko ukážok MTB trailov: MTB Monte Gavia Alpencross race Ponte di Legno Príspevok Passo Gavia: Lombardský gigant a report z dňa, kedy som menil bicykel za holý život zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Čítať celý článok >>